Veríte všetkému, čo píšu v novinách? Umberto Eco, autor legendárneho románu Meno ruže vás možno konečne presvedčí, že dnešná tlač je iba ideálnym prostriedkom na masovú manipuláciu národa.

Spisovateľ sa vo svojom najnovšom románe vracia do obľúbeného prostredia novinovej redakcie. Stroskotaný nájomný spisovateľ pripravuje nulté číslo bulvárneho plátku Zajtrajšok, ktorého cieľom je viac vydierať, než informovať.

Zapletie sa pri tom do šialeného príbehu, v ktorom hrá úlohu vražda pápeža Jána Pavla II., CIA, mafia i Mussolini a samozrejme húfy sprisahancov. Eco zároveň vykresľuje temné zákutia Milána, iného mesta módy, než toho, ktoré poznajú turisti. V tom „jeho“ Miláne sa v temných uličkách vraždí.

Príbeh z roku 1992, v ktorom splýva história s paranojou má korene v druhej svetovej vojne a ich výhonky zasahujú až do dnešnej doby.

Eco sa svojim románom snaží čitateľovi a poslucháčovi ukázať, ako funguje dnešný svet informácií. Odkedy spadli newyorské Dvojičky, počúvame o tom, ako s nami média manipulujú, verejne nás zastrašujú, vyvolávajú v nás strach.

Legendárny spisovateľ svoj príbeh zasadil rovno do redakcie novín, ktoré vlastne neexistujú. Na veľké prekvapenie poslucháča sa tento veľmi skoro dozvedá, že Zajtrajšok vlastne ani nikdy nevyjde a plánované nulté čísla budú slúžiť viac na vydieranie, než ako predzvesť serióznej žurnalistiky.

Eco na vzorke redakcie, ktorej najdôležitejšou úlohou je vymyslieť hodnoverný horoskop nádherne vykresľuje, čo všetko dokážu noviny, ktoré ešte ani nevychádzajú a čo by vlastne zmohli, keby vychádzať začali. Spisovateľ nádherne predostiera stav dnešnej žurnalistiky, ktorá viac než po serióznom informovaní baží po senzáciách, ktoré čitateľa majú uspokojiť a vyvolenú hŕstku ľudí uviesť do zúfalstva.

Problém príbehu? Jeho zasadenie do Milána, ktoré nie je pre našinca hlavnou turistickou atrakciou a niektoré scenérie si možno nebude vedieť vybaviť. To isté sa týka aj istých historických momentov, aj keď v tomto prípade stavil Eco na dosť zásadné udalosti, ktoré sú všeobecne známe. Napriek tomu však musím smutne konštatovať, že Nulté číslo je Ecov slabší románový element.

Veľmi rýchlo po uvedení klasickej knihy sa na trhu objavila aj audiokniha. Keďže vydavateľstvo Tympanum sa neunúva informovať o dĺžke nahrávky, ak sa pre ňu rozhodnete, rátajte so zhruba šiestimi hodinami počúvania. Technicky je kniha zvládnutá prekvapivo dobre, nejde o ďalší text z Knižnice pre nevidomých, ale skutočnú štúdiovú nahrávku, solídne rozdelenú na 35 kapitol a so sprievodnou hudbou.

Knihu načítal Petr Oliva, ktorého som si ja osobne mimoriadne obľúbil v prípadoch Cormorana Strikea, ktoré mu neskutočne sadli, ale dovolím si tvrdiť, že veľmi dobre obstál aj Ecovej novinke.