Komisár Wallander má odžité. V podstate nikto v jeho okolí nechce chápať, že robí policajta. Opustila ho (aj kvôli tomu) manželka, kontakt s dcérou má v podobe veľmi strohých a veľmi sporadických telefonátov a otec, ktorý prepadá senilite si buď otiera štetec do svetra, alebo hubu o syna.

Wallander by rád ponaprával staré hriechy, no nedarí sa mu to. Manželka má iného, dcéra inklinuje k tretiemu svetu a otec k prostoduchým uštipačným komentárom, ktoré v konečnom dôsledku vytáčajú i poslucháča, nielen hlavného hrdinu.

V tomto slede udalostí vyráža Wallander v ústrety ďalšiemu dňu, o ktorom je presvedčený, že bude mať rovnakú trpkú príchuť, ako tie predošlé. Výjazd k rutinne vyzerajúcemu prípadu (na severskom vidieku sa predsa nedeje nič dramatické) však všetko zmení.

Na osamelej farme, v opustenom dome na ostrieľaného vyšetrovateľa čaká niečo, čo aj starému harcovníkovi vyrazí dych. Zavraždený starý muž a takmer uškrtená žena, ktorá kým v nemocnici podľahne zraneniam povie jediné slovo – cudzí.

Keď informácia „o cudzom“ unikne do médií, medzi obyvateľmi nastupuje vlna xenofóbneho násilia a Wallander musí okrem vraždy ustrážiť aj miestnych, ktorí zobrali spravodlivosť do vlastných rúk a svoju ohnivosť obrátili proti utečeneckým táborom v okolí.

V azylových domoch rozostavaných po okolí si miestni veľmi ľahko nájdu vinníka medzi utečencami rôznych národnosti, vierovyznania i farby pleti. Ale je to skutočne správny smer vyšetrovania? Bol to naozaj cudzinec? Prečo by to nemohol urobiť niekto miestny? Náhoda, či dokonalý plán? A ešte treba nájsť odpoveď na najzáhadnejšiu otázku – nachoval vrah koňa senom?

To bol moment, ktorý ma jednoducho presvedčil. Počul i čítal som už mnoho severských kriminálok, ktoré sa vyznačujú tím, že ich autori dokážu v správnej chvíli trafiť klinec po hlavičke a prídu s takým zvratom v deji, že až. Pri zmienke o koňovi a sene mi prebehol mráz po tele. Výborne vymyslený moment a nie je jediný.

Mankell sa so svojim príbehom vyhral. Celý čas poslucháča vedie úspešne k cieľu, aby v momente, keď už majú všetci pocit, že vidia pred sebou obrysy cieľovej rovinky prišiel rival, ktorý to všetko rozkope a môžete začať od znova. Tak, ako to v severskej kriminálke býva dobrým zvykom, nič nie je tak, ako sa na prvé počutie zdá a tu to platí rovnako.

Na rozlúštenie tohto prípadu má poslucháč deväť a pol hodiny. A nie je čas sa pri tom nudiť. Aj keď som pri počúvaní mal pocit, akoby celý sever Európy bol zaspatý a unavený životom. Jiří Vyorálek, ktorý knihu načítal, je síce výborný, ale mal som pocit, akoby všetky jeho postavy boli znechutené z toho, že museli ráno vstávať a ísť do práce.

U jednej, či dvoch postáv to pochopím, Wallanderovi, ktorý má proste odžité (Henning Mankell mu dal život už začiatkom deväťdesiatych rokov a „spoločne“ vyriešili už jedenásť prípadov), sa takýto charakter hodí, jeho senilnému otcovi, ktorý má problém so všetkým a s každým, to sadlo rovnako excelentne, ale všetci?

Konečný verdikt je však jednoznačný. Výborný príbeh a tradične dobre odvedená robota aj na strane vydavateľa. Milovníci žánru si prídu na svoje a ako už býva v prípade OneHotBook dobrým zvykom, dej a jednotlivé kapitoly sú podfarbené hudbou.