Nie je všetko sväté, čo sa modlí
Napísať dobrú detektívku nie je jednoduchá vec. Zvlášť, keď rovnako ako každý žáner, aj táto má isté pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. Najnovším trendom u severských autorov sa stáva spájanie viacerých udalostí do jedného príbehu. Alebo viacerých období. A to je niekedy boj o holý život. Čitateľa…
Stretol som sa v poslednej dobe s viacerými príbehmi, v ktorých autori chceli povedať toľko, že by im to vystačilo na niekoľko kníh. Vrcholom týchto pokusov bola pre pre mňa Andělíčkářka a tiež Minierov Mráz. Príbehy, ktoré som síce dopočúval do konca, no stratil som sa v nich natoľko, že som sa dodnes nenašiel.
Vídeňské bratrstvo nórskeho novinára a spisovateľa Ingara Johnsruda sa pohybuje na obdobnom tenkom ľade, pričom však autor v tomto príbehu lavíruje hlavne na hraniciach časových období. Časové rozpätie nie je síce nejako markantné, Johnsrud využíva v podstate iba dve časové pásma (súčasnosť a obdobie okolo druhej svetovej vojny), no strieda ich v príbehu tak často, že ak má poslucháč medzi jednotlivými počúvaniami (pretože predpokladám, že málokto si vypočuje takmer desaťhodinovú nahrávku na jeden šup) dlhšie prestoje, začne sa v príbehu strácať.
Faktom je, že kombinácia dvoch časových období je logická a v celom príbehu návraty do minulosti jednak zaujmú a jednak vysvetľujú to, čo predchádzalo k šialenstvu súčasného vraha, no v podstate by bolo pre mňa oveľa väčším prínosom, keby sa autor s minulosťou vysporiadal v dvoch obšírnejších kapitolách, napríklad niekde v prvej tretine knihy a potom tesne pred súčasným finále. Ale možno je to iba môj problém a inému poslucháčovi to bude takto vyhovovať.
Vídeňské bratrstvo začína masovou vraždou na predmestí Osla, ktorá vyzerá najprv ako náboženská pomsta. Obete totiž patria k sekte Božie svetlo, ktorá sa pripravuje na súdny deň. Avšak vyšetrovateľ Fredrik Beier a jeho nová kolegyňa Kafa narazia na niekoľko nezrovnalostí.
Prečo bolo v sídle sekty laboratórium? Na čo bol jeho obyvateľom tak rozsiahly monitorovací systém? Pochybnosti a podozrivé súvislosti ich postupne dovedú až k hrozným vedeckým experimentom počas druhej svetovej vojny. Fredrik a Kafa sa musia ponoriť do temnej minulosti členov sekty a to, čo na začiatku vyzeralo ako tragický, ale jasný prípad, sa náhle mení v dramatický lov na brutálneho zabijaka.
Johnsrud napísal napínavý príbeh, pri ktorom treba rozmýšľať. Famózne je, že sa mu čitateľa / poslucháča darí udržať v pozore až do poslednej chvíle, pretože až do konca nie je jasné, kto je vrah. Jasné, sú miesta, kedy to začnete šípiť, ale časom aj tak budeme musieť prehodiť výhybku a ukázať prstom na niekoho iného. V tomto je Johnsrud naozaj excelentný.
Ďalším plusom jeho príbehu je fakt, že v ňom zbytočne nenadúva udalosti. Keď sa totiž nad tým zamyslím, tak v knihe nie je hluché miesto. Neustále sa niečo deje, vyšetrovanie permanentne naberá na obrátkach a poslucháč sa nemá kedy nudiť. Zaujímavé sú i miesta v nórskom Osle, do ktorých autor príbeh zasadil. Ak mesto aspoň trochu poznáte, veľmi rýchlo zistíte, že nefabuluje, ale opisuje prevažne reálne miesta. Preskakovanie z doby do doby je iná kapitola, o ktorej som sa zmienil vyššie.
Veľkým plusom je v tomto prípade samotná nahrávka. Knihu pre OneHotBook načítal Petr Stach a priznávam, že pre mňa to bolo prvé stretnutie s týmto hercom, čo sa týka audiokníh. Stach je inak môj ročník a spomínam si na neho z filmových Lidíc, filmu Láska, súdruh!, ale hlavne z Horiaceho keru. Fanúšikovia seriálov ho momentálne môžu vidieť v obdivovanom i zatracovanom seriáli Bohéma. Ako narátora audioknihy som ho však počul prvý raz a priznávam, že si k príbehu neviem predstaviť lepší hlas a už teraz sa teším na ďalšie dva diely, keďže Johnsrud plánuje s Fredrikom a Kafou trilógiu. Mimoriadne tiež schvaľujem finálny zostrih, kedy je 31 kapitol zostrihaných do v priemere 17 minútových blokov. Poslucháča to udržuje v pozore.
Vídeňské bratrstvo patrí v kategórii severskej krimi k tým lepším počinom. A po čase, keď som mal pocit, že autori sa predháňajú v tom, kto čitateľa viac zamotá, toto je príbeh, na ktorého konci som nemal pocit, že odchádza(m) do stratena.