Keby sme hľadali novodobého Thomasa Harrisa (autora bestselleru Mlčanie jahniat a ďalších životných osudov Hannibala Lectera), nemuseli by sme chodiť ďaleko. Určite by sme kus z neho našli vo francúzskom spisovateľovi Bernardovi Minierovi. Či je to porovnanie pre neho výhodou, alebo skôr kliatbou, posúďte sami. Rozoberieme si to totiž na drobné…

Zakomponujeme do príbehu sexicu, najlepšie, keby to bola lekárka, psychologička, proste dračica, ktorá vďaka svojmu nadupanému mysleniu dokáže vyriešiť aj nejakú tú záhadu – jednoducho taká Clarice Starlingová na európsky spôsob. Máme…

Pošleme ju do ústavu, kde zadržiavajú tých najmorbídnejších psychopatov, ktorí už vo svojom živote urobili čokoľvek, čo bolo zvrhlejšie ako všetko z toho, čo si dokážeme predstaviť. Ich počet by sme zrátali na prstoch dvoch rúk, no za spáchané zločiny si každý jeden väzeň na oddelení A odsedí doživotie pod najväčším možným dohľadom – jednoducho, máme tu pacientov, za ktorých by sa nemusel hanbiť ani ľudožrút Lecter. Máme…

Primiešajme morbídnu vraždu. Neobvyklú. Hijó! Rozporcujeme koňa, minimálne na dve časti, z ktorých každú pohodíme niekde inde. Najlepšie na úpätie nejakých lukratívnych hôr. Lyžiarska sezóna ešte nezačala, ale hlavu koňa predsa nemožno len tak prehliadnuť. Autori morbídnych hororov o klonovaní oviec, ktoré sa zmenia na vraždiace monštrá by sa divili, čo všetko môže poslúžiť ako vražedná obeť. Máme…

Jemne dochutíme pachuťou nádherných pyrenejských kopcov, ktoré si v podstate už niekoľkokrát vychutnal vo svojich filmoch aj James Bond. Tam, v zasneženej, nehostinnej a sezónou ešte nezhumpľovanej krajine, tam sa dajú opisovať hrôzostrašne krásne príbehy. Máme…

Ako zápražku použijeme nejaký príbeh o zneužívaní mladých, s ktorými sa to tiahne celý život a v podstate to pripomína Larssonových Mužov, ktorí nenávidia ženy, ibaže prezlečené do francúzskeho kroja. Máme…

Keď to začína vrieť, poriadne to premiešame dokopy a máme hotový román, z ktorého sa vďaka nejakému zázraku stane bestseller. Priznám sa, pre mňa nepochopiteľne. Už dávno som sa pri počúvaní audioknihy netrápil tak, ako v prípade Minierovho Mrazu.

Autor túžil byť zjavne tak jedinečný, až prekombinoval, čo sa dalo a skončilo sa to mimoriadne únavne. Takmer dvadsať hodinová nahrávka je nekonečná. Dej miestami až zvrátený, brutálny, vrah v nedohľadne. Samozrejme, na konci sa k nemu dopracujeme, ale myslím, že keby Minier niektoré postavy a zvraty zasadil do iného príbehu, vystačil by si s nimi na tri a nie na jednu knihu.

Pracovníci elektrárne v Pyrenejach jedného dňa nájdu mŕtvolu koňa bez hlavy, zavesenú na stožiari lanovky, ktorá je v oblasti jedinou prístupovou cestou. Vyšetrovanie zverili Martinovi Servazovi, veliteľovi kriminalistickej jednotky v Toulouse.

Skúsený vyšetrovateľ na mŕtvole identifikoval DNA, ktorá patrí jednému z chovancov inštitútu, v ktorom zadržiavajú veľmi nebezpečných duševne chorých vrahov. Ústav je pritom tak zabezpečený, že nie je možné, aby sa niekto z chovancov mohol dostať von. Keď sa nájde prvé mŕtve ľudské telo, Servaz spolu s psychologičkou z ústavu úporne hľadajú kľúč k odhaleniu desivého tajomstva.

Jednu záhadu sa mi však napokon nepodarilo vyriešiť. Jedna z hrdiniek príbehu je lesbička a má milenku Slovenku, ktorá pracuje v jednom zo švajčiarskych hotelov. V poriadku, aj keď mi je záhadou, prečo si francúzsky spisovateľ vybral lesbickú milenku jednej z hrdiniek na Slovensku. A tento chrobák mi nahrýza mozgovú kôru ešte viac odvtedy, ako autor svoju „slovenskú hrdinku“ pomenoval celým menom…

Prečo sa volá ako známa slovenská speváčka? Nezodpovedanou podstatou v tomto prípade ostáva otázka či išlo o zlý preklad, pomstu, náhodu, či je toto meno použité v nejakom francúzskom ekvivalente aj v originálnom texte (autor to však v závere, na rozdiel od iných mien nepotvrdzuje, a priam zdôrazňuje, že niektoré – nielen – miesta z jeho románu sú reálne), a ako to je v slovenskom preklade, alebo ide iba o nechcenú zhodu náhod českého prekladateľa?

Ale v každom prípade je to fajn, pretože nech sa Jiří Žák snaží akokoľvek a číta to naozaj excelentne, tak popri všetkých tých vraždách koňa a hľadaní potencionálneho vraha, pri ktorom sa poslucháč prepadáva do hlbín času, aby našiel podstatu súčasnosti, je toto ľúbozvučné slovenské meno zárukou prebratia sa, pretože inak by ste meno toho vraha mohli prespať, mávnuť nad ním rukou, že vás to vlastne už ani nezaujíma, alebo ak počúvate za volantom, doviesť vás ešte k niečomu horšiemu.

Bez mučenia priznávam, že k pokračovaniu nazvanému Kruh sa budem odhodlávať veľmi, veľmi dlho.