Zrejme to dnes každý vníma z iného uhla, ale predpokladám, že mnohí si na tú dobu pamätajú. Ja osobne som mal v tom čase, keď sa slovo „skín“ objavilo, nejakých 14 rokov. Miloval som Prahu, čo mi v podstate ostalo dodnes a veľmi dobre si na to obdobie spomínam, ako na časy, keď som sa, úprimne toho mesta trochu bál.

Filip Vávra bol súčasťou komunity, ktorá vo svojej dobe dosť mocno valcovala spoločnosť. Pre niekoho to boli výtržníci, ktorým sa bolo treba vyhnúť. Nevypočitateľné indivíduá, ktoré si ochotne udrú, pretože na to majú chuť. Autor knihy Těžký boty to vyřešej hned sa vo svojich spomienkach snaží vysvetliť, aká doba to bola, čo bolo cieľom skinheads, i aký dopad to malo na spoločnosť.

Vávrova kniha šokuje svojou úprimnosťou. Autor sa ani na moment nevyberá cestou nejakého pokánia, nesnaží sa ospravedlňovať aktivity skínov a pokúša sa v prvom rade vysvetliť ich pochodové myšlienky. V podstate sa Vávra ani nemá za čo ospravedlňovať, predpokladám, že nikto od jeho knihy nečakal niečo podobné.

Hnutie malo jasný cieľ a v prvopočiatku, keď to poviem veľmi zjednodušene, sa snažilo hlavne „pomáhať a chrániť“. Nechcem používať slová ako „vyčistiť rasu“, pretože sú mi vyložene proti srsti a spájajú sa mi s niečim, s čím sa osobne nikdy nestotožním.

Podľa Vávrovho rozprávania to ešte i krátko po „nežnej revolúcii“, alebo zvlášť v tom nekontrolovateľnom období jedného veľkého čurbesu malo zmysel. Až v rokoch 1991 a 1992 sa príchodom „novej generácie“ stalo z hnutia nekontrolovateľné „bezhlavé bušidlo“, ktoré malo svoje zásady a ciele, no akosi sa im vymkli kontrole. To napokon viedlo ku koncu jednej éry.

Netvrdím, že sa s Vávrovými spomienkami stotožňujem, skôr sa priznávam, že ma niekoľkokrát zaskočila jeho úprimnosť a dosť často som krútil hlavou. Nič to však nemení na tom, že audioknihu, ktorú si Vávra sám načítal i zostrihal (pri kúpe dostanete informáciu, že nahrávka vznikla v domácich podmienkach a chýba jej kvalita profesionálnych štúdií, čo je však v tomto prípade skôr pozitívne, pretože počúvať sa to jednoznačne dá a celému príbehu to pridáva na autenticite) som zhltol veľmi rýchlo.

Jednak z dôvodu, že som v tú dobu už intenzívne prežíval, aj keď stojac (a stojím tam dodnes) na druhej strane barikády. Ale hlavne preto, že ako poslucháčovi muziky mi nemohlo uniknúť, že s kultúrou skinheads sa spája i muzika, či iné prvky kultúry. Aj keby som akokoľvek chcel, tak ma v tej dobe nemohli minúť kapely ako Orlík so spevákom Danielom Landom, Braník, či Tři sestry. K týmto elementom vtedajšej kultúry sa Vávra vo svojich spomienkach vracia dosť intenzívne a odhaľuje pozadia, ktoré sú nesmierne zaujímavé pre každého, kto v tej dobe žil kultúrou. Rad prichádza i na dnes už kultový film Nahota na prodej, kde je téma Rómov vs. celá zvyšná spoločnosť spracované veľmi výrazne.

Vávrovo spomínanie je nepochybne dôležitým ohliadnutím za jednou etapou našej (vtedy ešte spoločnej) doby. Predpokladám, že iba málokto z tých, ktorý „v hnutí“ neboli sa s ním dokáže stopercentne stotožniť. Ale o to tu nejde. Filip Vávra svojimi spomienkami skôr apeluje dobou minulou na dobu súčasnú. A hlavne, neotvára staré rany iba preto, aby si pomasíroval vlastné ego. Pretože ono je to vlastne neoddeliteľná súčasť histórie, o ktorej sa v dejepise asi nikto učiť nebude, no naša generácia si na ňu spomína veľmi dobre. A preto je fajn, že sa našiel niekto, kto isté veci ozrejmil bez pozlátok, prikrášľovania a nutnej potreby ospravedlňovania sa. Proste na rovinu.