Jedným slovom sa dá povedať, že Stalker je excelentný. Keď to však rozoberieme na drobné, neviem sa zbaviť pocitu, že Lars Kepler si zametá pred vlastným prahom a Joonu poslal do predčasného dôchodku.

Polícia dostane video snímajúce tajne ženu za oknom, ako si oblieka pančucháče. Objekt „kameramana“ sa na druhý deň stane obeťou krvavej vraždy. Krutosť činu dovedie vyšetrovateľov k pastorovi Rockymu Kyrklundovi, ktorý bol pred deviatimi rokmi odsúdený za brutálne zabitie k nariadenej psychiatrickej starostlivosti.

Domnelý vinník sa však k spáchaniu násilia nepriznal, pretože si z udalosti nič nepamätá kvôli poškodeniu mozgu, ktoré utrpel pri autonehode. Zatiaľ čo sa Rocky doteraz zdržiava na uzavretom oddelení, je na ceste ďalšia nahrávka. Nikto nechápe, čo sa deje, ale komisárka Margot Silvermanová je presvedčená, že sa jedná o sériového vraha.

Začnime príbehom. Je bezchybný. Lars Kepler si to opäť raz vychutnal a nenechal nič na náhodu. V úvode je na mieste surová vražda. Informácia o nej sa k polícii dostane netradičným spôsobom – prostredníctvom videa zaveseného na dostupnej internetovej sieti. Nervozita sa stupňuje tým intenzívnejšie, čím viac videí pristáva v policajnej schránke.

O chvíľu je jasné, že ide o sériového vraha, a v konečnom dôsledku je jasné aj to, že polícia nemá šancu, keďže vrah, ako sa spočiatku zdá, natočí video, v momente ho zavesí na internet a v podstate v tej istej chvíli svoju obeť zavraždí. Polícia si video ani nestihne poriadne pozrieť, nie to ešte vyhodnotiť miesto udalosti a pokúsiť sa vraha zastaviť a na stole je ďalšia obeť.

Famóznosť tohto príbehu spočíva v tom, čo zároveň vyvoláva pre fanúšikov švédskeho spisovateľa desivú predstavu, že ide o posledný Linnov prípad. Zatiaľ, čo Paganiniho smlouva a Svědkyně ohně boli nezávislé príbehy, v Stalkerovi sa Kepler vracia k svojim dávnym hrdinom a vracia ich späť na scénu.

A to doslova v úlohách, ktoré ich stavajú do prvej línie. Hlavnou postavou Stalkera je totiž psychiater Erik Maria Bark, ktorého sme spoznali už v Kepleropvom Hypnotizérovi, čo bola vlastne jeho prvá kniha vôbec. V Stalkerovi sa tiež dozvedáme, čo sa stalo s Jurekom Walterom (Písečný muž), ktorého existencia ohrozovala Joonu Linnu a jeho rodinu natoľko, že úspešný vyšetrovateľ odišiel nevedno kam a všetci si mysleli, že je mŕtvy.

V Stalkerovi Kepler uzatvára aj túto kapitolu, takže sa poslucháč dozvie, čo sa prihodilo Jurekovi, čo prežíval Joona „v exile“ a do toho návrat Erika Mariu Barka sú akoby znamenia toho, že sa Lars Kepler rozhodol pozatvárať pootvorené vrátka, a keď knihu dopočúvate do konca a dozviete sa, ako skončili hlavní hrdinovia, pochopíte, že obavy o ďalšie osudy Joonu Linu sú na mieste…

V každom prípade však treba skonštatovať, že Kepler prišiel s vynikajúcim príbehom, ktorý graduje od začiatku až do konca a pre čitateľa / poslucháča pripravil doslova výbušné finále, z ktorého mrazí a pri ktorom sa vám tlkot srdca poriadne preprogramuje. Tak veľkolepé finále Kepler ešte nemal.

Keď si už na konci vydýchnete, pripravil si autor ešte epilóg, v ktorom akoby sa snažil poukázať na poctivosť švédskej polície, ktorá naozaj „pomáha a chráni,“ aj keď v tomto prípade nemôžem prezradiť viac, pretože by som prezradil príliš mnoho.

Tak, ako štyri predchádzajúce Keplerovky, aj túto načítal Pavel Rímský a iba sa budem opakovať, že jeho výkon je hoden polovice úspechu celého projektu. Rímský je famózny, je vidieť, že sa na prácu maximálne pripravuje a jeho emočné prejavy pri čítaní jednoducho strhávajú.

Odpoveď na otázku, či sa Joona Linna ešte vráti dostaneme zrejme až časom. V tejto chvíli je jasné, že tu po ňom ostane minimálne tento príbeh, ktorý je plný napätia a grandiózneho vyvrcholenia. Mimochodom, keď zistíte, kto je vrah a čoho všetkého je schopný, rozsypú sa vám všetky nádeje o tom, že by ste tento prípad dokázali vyriešiť aj bez Joonovej pomoci.